“ORL”

…. Nič nie je horšie na svete, ako keď Vám dieťa plače v náručí a vy mu neviete pomôcť.  Cítite, že tá bolesť je neskutočná a chceli by ste ju preniesť na seba, ale nejde to. Chlácholíte ho, nosíte ho na rukách, bozkávate ho, spievate mu, no nič nepomáha. Dieťa miestami od únavy a bolesti zaspí a vy si myslíte, že to všetko skončilo. Naopak. O pár minút prichádzajú ešte strašnejšie muky a vy plačete so svojím dieťaťom. Ani len vo sne vás nenapadne, že vaše dieťa napadol „tichý zabijak“ – pneumokok .

Tri bezstarostné roky života

Môj syn Martin sa narodil ako „zimné dieťa“ a svoje tri roky života prežil bez akejkoľvek choroby. Lieky, injekcie a návštevy u lekárov nepoznal. Absolvovali sme len bežné detské prehliadky s povinnými očkovaním, ku ktorému samozrejme nechýbalo očkovanie proti pneumokokovej infekcii PREVENAR 7.  Patrím k mamám, ktoré svoje prvorodené dieťa porodili skoro pred štyridsiatkou a tak som sa riadila vždy radami svojej mamy. Syn nepozná reštauračnú stravu, otužuje sa, nenavštevuje obchodné  centrá ani  detské kútiky, chodíme niekoľkokrát ročne k moru. Absolvujeme  prechádzky aj v nepríjemnom počasí , dokonca  pri mínusových teplotách a donedávna sa zdalo, že všetko je v poriadku. Aj priatelia sa čudovali, že to dieťa nie je nikdy choré. Martinko  dovŕšil tri roky a tak začal chodiť do škôlky. Rozhodla som sa, že si prispôsobím svoj pracovný čas tak, aby bol v škôlke len v doobedňajších hodinách a po obede sa budeme venovať našim vlastným aktivitám . Myslela som si, že keď v škôlke nebude spávať, určite  „neochorie“.  Návšteva škôlky  sa počas jari a leta ukázala na „výbornú“. Syn bol zdravý a ja som si myslela, že mám „to najzdravšie dieťa široko ďaleko“. Prišiel november a december a objavili sa prvé soplíky. Prešlo to všetko bez problémov a bez iných ochorení, kašlania, či teplôt, tak sme si mysleli, že sme to zvládli. Nasledoval január a február  a soplíky  pretrvávali  naďalej. Moji známi ma utešovali, že to všetko sú iba „škôlkárske soplíky“ a každé dieťa, ktoré nastúpi do škôlky, tým predsa musí prejsť. Keď som prišla po svojho syna do škôlky a deti sa vracali z prechádzky a ja som videla všetky „tie zasoplíkované malé stvorenia“, nejako som sa upokojila a povedala som si, že asi to tak má byť. Mýlila som sa. Vo februári sa mi totiž  zrútil celý svet.

Tichý zabijak detských dušičiek – pneumokok

A tak nás neobišla prvá choroba. Teplota 38,5 st., soplíky a nočné kašlanie. Trvalo to tri dni. Soplíky sme odsávali a riadili sme radami našej pani doktorky. Na štvrtý a piaty deň choroba zmizla.  Aj kontrolná návšteva u pediatra dopadla dobre.  O dva dni večer syn začal z ničoho nič plakať a chytať si hlavičku . Nastúpili nočné teploty 39 st.  Na druhý deň sme navštívili našu pani doktorku, ktorá urobila CRP vyšetrenie, ktoré bolo negatívne,  skontrolovala dýchanie, ústnu dutinu a pri dotyku uší  syn vôbec nereagoval.  Napísala  nám antibiotikum  „SUPRAX“, pre prípad, že by sa objavil  zápal stredného ucha.

Antibiotikum sme nasadili v domácej liečbe, ale prišiel večer , na ktorý nikdy v živote nezabudnem. Cez deň „detský nurofen“ robil zázraky a teploty boli len zvýšené. S večerom  však nastúpila  aj veľká bolesť, vysoká teplota, triaška, bolesť ucha , plač a krik… Syna sme nosili s manželom celú noc na rukách a striedali sme lieky na tlmenie teploty a bolesti, ktoré pomáhali tak na dvadsať minút. Modlila som  , aby už bolo ráno. Mala som ten najbezmocnejší pocit na svete, kedy som nevedela pomôcť svojmu vlastnému dieťaťu a vedela som aj ako laik , že to je už veľmi vážne ! Syn bol miestami veľmi zúrivý, stále plakal a držal si hlavu v záhlaví. O tretej ráno sme pozerali rozprávky a pri plači na mňa kričal: „mami ja ťa nechcem, choď preč !“ Ráno sme utekali k našej  pediatričke , skontrolovala CRP a výsledok boj jednoznačný – okamžite do nemocnice ! V nemocnici na Kramároch urobili kontrolné vyšetrenia a skončili sme na ORL oddelení, kde pani doktorka skonštatovala „obojstranný zápal stredného ucha“.  Lieky, ktoré sme dostali od našej pediatričky boli síce na zápal stredného ucha ako stvorené, no nie však na „PNEUMOKOKA“ o ktorom sme zatiaľ ani len netušili.  Ten z Martinkovho tela nemienil odísť v žiadnom prípade.

Huráá do nemocnice

Keď ma po ďalšej prebdenej noci prijali na hospitalizáciu do nemocnice na ORL na Kramároch, bola som asi tá najšťastnejšia matka na svete. Synovi hneď nasadili infúzne lieky proti bolesti a on po štyroch dňoch vyčerpaný a zničený sladko zaspal. Sedela som pri ňom na posteli a v duchu som sa pýtala, kde som spravila chybu a prečo práve JA! Doma som si naštudovala niečo na internete ohľadom „pneumokokových infekcií“ a tak som začala myslieť na to najhoršie. Na druhej strane som si povedala, že je zaočkovaný povinným očkovaním PREVENAR 7, tak to predsa nemôže byť pravda.

Opäť som sa mýlila a moje tvrdenie sa potvrdilo. Syn podstúpil narezanie bubienka a odsatie medziušnej  tekutiny, ktorú tvoril hnis a granulácie až tri krát počas pobytu v nemocnici a do ušiek mu nasadili ventilačné trubičky . Po výteroch bol výsledok pozitívny – bol to pneumokok. Napadol ho však kmeň, ktorý nebol zahrnutý v povinnom očkovaní PREVENAROM 7. A to bol pre mňa absolútny šok. Celé noci som v nemocnici premýšľala, ako je to vlastné možné.

Na ďalší deň sme náhodou stretli v nemocnici Martinkovho spolužiaka zo škôlky. A problém bol vyriešený. Kubko bol tiež prijatý na oddelení s tou istou diagnózou a s tým istým kmeňom pneumokoka o niekoľko dní skôr ako my. Pán doktor nám vysvetlil, že tento kmeň napadol naše deti, pretože neboli očkované  ďalšou vakcínou na trhu –  PREVENAROM 13.  A tu niekde sa asi stala chyba. Myslela som si, že očkovanie proti „pneumokokovej infekcii“ sa robí raz v živote a tú sme so synom absolvovali. Chýbalo nám teda očkovanie PREVENAROM 13, na ktoré ma ale nikto neupozornil.

Všetko zlé je na niečo dobré

V nemocnici sme podstúpili  antibiotickú liečbu  a lokálne ošetrenia uší a nosa, ktoré pre môjho syna znamenali absolútnu traumu a zvládal ich na začiatku veľmi zle. Akonáhle však prešla bolesť a zázrakom si zvykol na nemocničné prostredie, dokázal krásne sedieť aj pri tečení infúzie do žily.  Opäť je  to veselý a zdravý chlapček. Ošetrujúci lekár ma informoval o nutnosti zaočkovania môjho syna vakcínou PREVENAR 13. Martinko má v ušiach ventilačné trubičky, ktoré mu možno rok, dva zabránia v tom, aby sa vyšantil v mori alebo bazéne, ale v každom prípade viem, že je to iba malá kvapka v mori voči tomu, čo tento „tichý zabijak pneumokok“ mohol spôsobiť môjmu jedinému synovi . Príde totiž v tichosti a v sekunde vám môže vziať život vášho dieťaťa. A potom už váš život viac nestojí za nič.

Poďakovanie bielym anjelom

Napriek nepríjemnej životnej skúsenosti nikdy nezabudnem na personál oddelenia ORL detskej fakultnej nemocnice na Kramároch, ktorí mi svojou profesionalitou, odbornosťou, trpezlivosťou a ľudskosťou  dokázali vysvetliť vážnosť  situácie, nutnosť operačných zákrokov v narkóze,  ale hlavne to , že moje dieťa „zachránia“.  A zachránili ho .  Aj keď je môj príbeh od mnohých  iných oveľa miernejší a nie až tak závažný, viem, že vďaka lekárom a sestrám sa moje dieťa opäť smeje a je šťastné a zdravé.

Ďakujem zo srdca.

Darina BUKOVÁ  z Bratislavy

Comments Komentáre sú deaktivované

Stalo sa to pred takmer dvoma rokmi, začiatkom februára 2006, keď mala naša dcérka Lucka čerstvý rôčik (narodila  sa 24. 1. 2005). Z ničoho nič sa v noci zobudila s veľkým krikom a vysokými teplotami. Celú noc sme bojovali, aby teplota klesla, a nadránom sme šli na pohotovosť. Tam nám povedali, že má jednostranný zápal stredného ucha, a nasadili jej antibiotiká. Keďže bola maličká, ťažko jej bolo vysvetliť, že tie nie veľmi chutné lieky jej pomôžu. Často to dopadlo tak, že polovica lieku skončila mimo úst. Po týždni sme šli na kontrolu k miestnemu ORL lekárovi, ten však skonštatoval, že zápal je obojstranný, a nasadil jej ďalšie antibiotiká. Ďalší týždeň sme bojovali s podávaním liekov, teplotami a plačom od bolesti. Všetci sme boli vyčerpaní. Keď sa nám zdalo, že choroba po týždni ustúpila,  a mohli sme na odporučenie lekára antibiotiká vysadiť, po pár dňoch sa všetko zopakovalo. Dostala teda ďalšie antibiotiká (už tretie), ktoré mali určite zabrať. Takže opäť kolotoč, ktorý sme si neželali. Ale dúfali sme, že je to naposledy, a tak sme počítali dni, koľkokrát ešte musíme podať lieky. Medzitým bola Lucka uplakaná, nechcela poriadne  papať ani piť. Boli sme smutní, keď sme videli, ako sa z našej usmiatej a veselej dcérky stala kôpka nešťastia. Keď sme však mali ísť na kontrolu, opäť sa objavili teploty a plač od bolesti. Náš ORL lekár bol už takisto bezradný, zobral jej výter a poslal nás na Kramáre na CT hlavičky, kde mali zistiť, či sa nenachádza niečo v medziušnom priestore. Priamo od lekára sme teda šli na Kramáre.

Tam Lucku opäť prezrel ORL lekár (aby som nezabudla, každá prehliadka lekára bola sprevádzaná veľkým plačom a metaním sa) a poslal nás na CT. Lucka dostala narkózu, urobili jej CT hlavičky a v nemocnici si nás nechali. Našťastie som mohla ako matka byť na oddelení s dcérkou. Manžel nám doniesol všetky potrebné veci, a tak sme sa stali nemocničnými pacientmi, s čím som nepočítala ani vo sne. Ešte v ten večer, na základe pozitívneho nálezu CT, Lucka dostala druhú narkózu, silnejšiu ako predtým, a pani docentka Jakubíková vykonala operačný zákrok. Po narezaní bubienka odsala medziušnú tekutinu, ktorú tvoril hnis a granulácie. Tie odoslali ihneď na vyšetrenie do laboratória a nasadili jej trubičky. Celý čas operácie som preplakala a bola som veľmi rada, že manžel bol pri mne. Po zákroku bolo veľkým problémom preberanie sa z narkózy Lucka sa nekontrolovateľne metala a obaja sme mali problém ju udržať v náručí. Bolo to o to komplikovanejšie, že v tom čase som bola tehotná. V nemocnici dostala ďalšie širokospektrálne antibiotiká a infúziu. Mysleli sme si, že to najhoršie je už za nami, ale stav sa veľmi nelepšil, v ušku boli aj naďalej granulácie, a tak musela podstúpiť ešte jeden operačný zákrok. Opäť veľký plač, metanie sa a panický strach pred každým bielym plášťom.

Po zákroku nás čakal ďalší nepríjemný šok, keď nám oznámili, že podľa laboratórnych výsledkov má Lucka v ušku veľmi rezistentného pneumokoka. Jediné, čo naň malo zabrať, bol Cyphin. Išla som teda do lekárne a vybrala ho. Keď som si však prečítala príbalový leták, opäť som plakala. Išlo o chemoterapeutikum, ktoré bolo nevhodné pre

tehotné, dojčiace ženy a osoby do 18 rokov. Nebolo však iného východiska. Liek rozvážili podľa Luckinej hmotnosti a tak sme bojovali ďalej. Po piatich dňoch nás prepustili na domácu liečbu. Po desiatich dňoch užívania lieku malo byť všetko v poriadku. Nás sa pneumokok netýka…

Našťastie tentoraz aj bolo, i keď sme si opäť užili svoje s podávaním lieku. Obáv som sa však dlho potom nevedela zbaviť a každý deň som čakala, či sa to opäť nevráti. Keď sa Lucka uzdravila, ihneď sme požiadali našu obvodnú pani doktorku, aby Lucku zaočkovala. Mali sme na to aj odporúčanie od lekárov z nemocnice. Lucka bola zaočkovaná dvoma vakcínami Prevenar a odvtedy nebrala žiadne antibiotiká. Aj keď som o pneumokokovi a vakcíne čítala ešte predtým, ako Lucka ochorela, myslela som si, že nás sa to netýka, a chceli sme počkať, kým bude mať dva roky a bude stačiť jedna vakcína. Teraz viem, že sme urobili chybu, a už veľakrát sme ju oľutovali. Preto hneď, ako dovŕšil náš synček jeden rok, dali sme ho takisto zaočkovať Prevenarom. Teraz má jeden a pol roka a zatiaľ nebral žiadne antibiotiká. Prevenar odvtedy odporúčam všetkým svojim kamarátkam, čo majú malé deti, aby sa im nestalo to, čo nám. Zároveň by som sa chcela poďakovať aj celému oddeleniu ORL na Kramároch, predovšetkým pani doc. Jakubíkovej, ale aj ostatným lekárom a sestričkám za trpezlivosť, starostlivosť, ochotu a dobrý prístup.

Pani Eva z Bratislavy

Comments Komentáre sú deaktivované

Jakubko stretol rezistentného pneumokoka vo veku 2 roky aj tri mesiace. Začalo sa to zapálenými prieduškami a antibiotikami. Po pár dňoch sa nám vrátili vysokánske teploty, to už som začala tušiť, že sa deje niečo zvláštne. Keďže však bol práve po jedných antibiotikách, lekárka sa rozhodla ďalšie zatiaľ nenasadiť. Až keby sa mi malý nezdal, mám ísť ešte večer na pohotovosť. ORL: „Tam vždy niečo nájdu“

Takže večer viac pre môj pokoj ako pre zhoršenie stavu sme išli na pohotovosť, na ORL odhalili začínajúci sa obojstranný zápal stredného ucha, dostali sme antibiotiká a vytešení sme sa vracali domov. Čakali sme, kedy antibiotiká konečne zaberú a teploty prestanú dosahovať 40 stupňov. V sobotu večer, teda minimálne 24 hodín po podaní prvých antibiotík, som opäť volala pohotovosť, kedy by tie antibiotiká mali zabrať.

Odpoveď – máme počkať až do 48 hodín od podania prvej dávky a boj s baktériou by mal byť vyhratý. V nedeľu to bolo ešte horšie, teplomer po odčítaní ukazoval 40,8 C. Opäť sme išli na pohotovosť a do nemocnice. Staršia milá pani doktorka nás najprv poslala na röntgen pľúc, ten ukázal obojstranný zápal pľúc (to len tak mimochodom, malý absolútne nekašlal) a potom ešte pre istotu na ORL. Tam si nás už rovno nechali. Jakubko začal dostávať iné antibiotiká, ráno sme absolvovali paracentézu – prepichnutie bubienka, ale hnis nezačal vytekať ani tak.

Potvrdili nám pneumokoka Až do piatka sme čakali na výsledky výteru z uška, potvrdil sa Streptococcus pneumoniae. Tak ešte v ten deň Kubko dostal pod narkózou (intubáciou) trubičky (ešte stále sme mali aj zápal pľúc, ale na ten zaberali antibiotiká). Zákrok zvládol Kubko výborne, dokonca hneď po prebratí NEMAL TEPLOTU, SLÁVA!!! Doc. Jakubíková (teraz už prof.), ktorá zákrok vykonala, povedala, že niečo také ešte nevidela. Kubko mal v bubienku hnis, ale už zgranulovaný, t.j. musel to tam mať strašne dlho, samo by to rozhodne nevytieklo.

V pondelok ráno sme sa tešili, už iba kontrolné odbery a ide sa domov. Ale predčasne. Teplota žiadna, zato sedimentácia 140 – rozpad tkaniva. Podozrenie na zápal mastoidov (výbežok za uchom). Takže opäť narkóza a CT, ktorý túto diagnózu potvrdil, nasadenie Cifi nu – jediné antibiotikum, ktoré zaberie proti streptokokovi (pozn. nevhodné pre deti do 18 rokov). Možné následky na pečeni alebo poškodenie sluchu (spôsobené infekciou) sme však veľmi neriešili. A plánovaný zákrok. Otvorenie a vyčistenie celého uška. Kubko bol na sále nekonečné tri hodiny… Bola to jeho tretia narkóza za jeden týždeň.

Našťastie Kubko zvládol zákrok fantasticky. Po prebratí sa posadil a zahlásil „cem ísť do skolky“ (pozn. škôlka na oddelení = miestnosť s hračkami). A v pondelok po 15 dňoch, troch narkózach a dvoch zákrokoch žiadna teplota a sedimentácia sa začala približovať normálnym hodnotám. Hneď ako sa krvné testy dostali do normálu, absolvovali sme očkovanie Prevenarom. Jakubko opakovane trpí na zápaly ušiek (súvisí to s jeho imunitou), takmer vždy po soplíkoch, teraz však viem že nám antibiotiká zaberú a zápal uška znamená len to, že sme týždeň doma.

Počula som aj názor detskej lekárky, ktorá zahlásila, že „odkedy je vakcína, tak laboratóriá diagnostikujú iba samý Streptococcus pneumoniae“… Túto informáciu potvrdia aj na detskom ORL, s koľkými prípadmi sa stretávajú a že je toho viac a viac a nie s takým dobrým koncom (nemáme žiadne poškodenie sluchu).

Pani Zuzana z Bratislavy

Comments Komentáre sú deaktivované