Je vrodená  prechodná forma stridoru, ktorá sa zjaví u dieťaťa väčšinou už po narodení, avšak môže sa prvý krát objaviť aj u 2-3 týždňového dieťaťa. Prejavuje sa najčastejšie chrapotom, chrčivým, hlasnejším dýchaním až pískaním najmä počas nádychu, čo veľakrát vyvolá u rodičov obavu o svoje dieťa a privedie ich k lekárovi.  Kongenitálny (vrodený) stridor sa častejšie vyskytuje u chlapcov ako u dievčat.

Presná príčina vrodeného stridoru hrtana u detí nie je presne známa, ale predpokladá sa, že je  spôsobený nezrelosťou hrtanových chrupiek, pričom sa najviac na jeho vzniku zúčastňuje nezrelosť a zmena tvaru hrtanovej príchlopky – epiglotis, ktorá oddeľuje hltan od vchodu do hrtana. Istú úlohu pravdepodobne hrá aj nezrelosť centrálneho nervového systému, ktorý nedokáže udržať primerané napätie hrtanových štruktúr.

Pri laryngomalácii má epiglotis najčastejšie omegovitý alebo pretiahnutý tvar a pri nádychu sa prúdom vzduchu preklápa cez hrtanový vchod, čím jeho lúmen zužuje. Vdychovaný vzduch veľakrát nasáva do hrtanového vchodu aj okolité nezrelé hrtanové štruktúry ako arytenoidy, vestibulárne riasy (nadhlasivkové štruktúry hrtana pokryté často zhrubnutou nariasenou sliznicou). Vzduch prechádzajúci cez takto vytvorenú štrbinu hrtana spôsobuje charakteristický zvuk – stridor. Stridor môže byť konštantný, čiže sa pri dýchaní nemení, alebo sa objaví len pri určitých situáciách ako napríklad pri plači dieťaťa, v horizontálnej – ležiacej polohe, po určitej námahe – pri kojení alebo pri infekcii v horných dychacích cestách, prípadne sa v týchto situáciách zhoršuje. Hlas, plač a krik dieťaťa sú väčšinou normálne.

Väzivová štruktúra hrtana sa postupne rastom dieťaťa stáva pevnejšia, tuhšia a stridor obvykle spontánne do 18-24 mesiaca dieťaťa vymizne. Liečba preto u väčšiny detí nie je potrebná. Výnimočne môže trvať dlhšie, býva to skôr u detí s oneskoreným vývojom.

V niektorých prípadoch sa môže stridor vystupňovať až do takej miery, že vyvolá obštrukciu dýchacích ciest (nepriechodnosť dýchacích ciest) prejavujúcu sa ťažkosťami pri dýchaní až vznikom apnoických páuz (zadržaním dychu) s cyanózou – omodraním kože,  kedy je potrebná chirurgická liečba – supraglotoplastika. Je to chirurgický výkon, pri ktorom sa v celkovej anestézii pod kontrolou operačným mikroskopom uvoľňujú krátke slizničné riasy hrtana natoľko, aby sa dostatočne otvoril. Pri ťažkých formách stridoru sme nútení pristúpiť k tracheotómii (umelé vyústenie priedušnice na povrch tela).

Vrodený stridor môže byť prejavom aj vážneho ochorenia alebo vrodenej chyby hrtana (vrodené obrny svalov hrtana, deformity chrupiek, vrodená stenóza hrtana a priedušnice, cysty, vrodené nádory a i.), preto je u každého dieťaťa so stridoróznym dýchaním potrebné odborné ORL vyšetrenie.  Základným vyšetrením u týchto detí je fibroskopické vyšetrenie hrtana – laryngofibroskopia, pri ktorom sa po lokálnom znecitlivení nosovej sliznice vsunie do nosa tenká hadička – flexibilný fibroskop, podobne ako pri fibroskopickom vyšetrovaní nosohltana pre nosové mandle, s tým rozdielom, že v tomto prípade sa hadička fibroskopu zasunie o niečo hlbšie nad hrtanový vchod, kde je dobre vidieť pohyb príchlopky a okolitých tkanív hrtana počas dýchania, čím vyšetrujúci lekár môže ľahšie určiť príčinu stridoru u dieťaťa.

U detí s laryngomaláciou sa pozoruje aj vyšší výskyt GER – gastroezofagelneho refluxu, pričom tieto ťažkosti sa navzájom potencujú a veľakrát pri odoznení stridoru sa u dieťaťa zlepšia aj ťažkosti sprevádzajúce GER.

Každé dieťa u ktorého na základe laryngofibroskopického vyšetrenia diagnostikujeme kongenitálny laryngeálny stridor je u nás v pravidelných intervaloch v závislosti od závažnosti prejavov sledované a kontrolované až do ústupu ťažkostí.