Stalo sa to pred takmer dvoma rokmi, začiatkom februára 2006, keď mala naša dcérka Lucka čerstvý rôčik (narodila  sa 24. 1. 2005). Z ničoho nič sa v noci zobudila s veľkým krikom a vysokými teplotami. Celú noc sme bojovali, aby teplota klesla, a nadránom sme šli na pohotovosť. Tam nám povedali, že má jednostranný zápal stredného ucha, a nasadili jej antibiotiká. Keďže bola maličká, ťažko jej bolo vysvetliť, že tie nie veľmi chutné lieky jej pomôžu. Často to dopadlo tak, že polovica lieku skončila mimo úst. Po týždni sme šli na kontrolu k miestnemu ORL lekárovi, ten však skonštatoval, že zápal je obojstranný, a nasadil jej ďalšie antibiotiká. Ďalší týždeň sme bojovali s podávaním liekov, teplotami a plačom od bolesti. Všetci sme boli vyčerpaní. Keď sa nám zdalo, že choroba po týždni ustúpila,  a mohli sme na odporučenie lekára antibiotiká vysadiť, po pár dňoch sa všetko zopakovalo. Dostala teda ďalšie antibiotiká (už tretie), ktoré mali určite zabrať. Takže opäť kolotoč, ktorý sme si neželali. Ale dúfali sme, že je to naposledy, a tak sme počítali dni, koľkokrát ešte musíme podať lieky. Medzitým bola Lucka uplakaná, nechcela poriadne  papať ani piť. Boli sme smutní, keď sme videli, ako sa z našej usmiatej a veselej dcérky stala kôpka nešťastia. Keď sme však mali ísť na kontrolu, opäť sa objavili teploty a plač od bolesti. Náš ORL lekár bol už takisto bezradný, zobral jej výter a poslal nás na Kramáre na CT hlavičky, kde mali zistiť, či sa nenachádza niečo v medziušnom priestore. Priamo od lekára sme teda šli na Kramáre.

Tam Lucku opäť prezrel ORL lekár (aby som nezabudla, každá prehliadka lekára bola sprevádzaná veľkým plačom a metaním sa) a poslal nás na CT. Lucka dostala narkózu, urobili jej CT hlavičky a v nemocnici si nás nechali. Našťastie som mohla ako matka byť na oddelení s dcérkou. Manžel nám doniesol všetky potrebné veci, a tak sme sa stali nemocničnými pacientmi, s čím som nepočítala ani vo sne. Ešte v ten večer, na základe pozitívneho nálezu CT, Lucka dostala druhú narkózu, silnejšiu ako predtým, a pani docentka Jakubíková vykonala operačný zákrok. Po narezaní bubienka odsala medziušnú tekutinu, ktorú tvoril hnis a granulácie. Tie odoslali ihneď na vyšetrenie do laboratória a nasadili jej trubičky. Celý čas operácie som preplakala a bola som veľmi rada, že manžel bol pri mne. Po zákroku bolo veľkým problémom preberanie sa z narkózy Lucka sa nekontrolovateľne metala a obaja sme mali problém ju udržať v náručí. Bolo to o to komplikovanejšie, že v tom čase som bola tehotná. V nemocnici dostala ďalšie širokospektrálne antibiotiká a infúziu. Mysleli sme si, že to najhoršie je už za nami, ale stav sa veľmi nelepšil, v ušku boli aj naďalej granulácie, a tak musela podstúpiť ešte jeden operačný zákrok. Opäť veľký plač, metanie sa a panický strach pred každým bielym plášťom.

Po zákroku nás čakal ďalší nepríjemný šok, keď nám oznámili, že podľa laboratórnych výsledkov má Lucka v ušku veľmi rezistentného pneumokoka. Jediné, čo naň malo zabrať, bol Cyphin. Išla som teda do lekárne a vybrala ho. Keď som si však prečítala príbalový leták, opäť som plakala. Išlo o chemoterapeutikum, ktoré bolo nevhodné pre

tehotné, dojčiace ženy a osoby do 18 rokov. Nebolo však iného východiska. Liek rozvážili podľa Luckinej hmotnosti a tak sme bojovali ďalej. Po piatich dňoch nás prepustili na domácu liečbu. Po desiatich dňoch užívania lieku malo byť všetko v poriadku. Nás sa pneumokok netýka…

Našťastie tentoraz aj bolo, i keď sme si opäť užili svoje s podávaním lieku. Obáv som sa však dlho potom nevedela zbaviť a každý deň som čakala, či sa to opäť nevráti. Keď sa Lucka uzdravila, ihneď sme požiadali našu obvodnú pani doktorku, aby Lucku zaočkovala. Mali sme na to aj odporúčanie od lekárov z nemocnice. Lucka bola zaočkovaná dvoma vakcínami Prevenar a odvtedy nebrala žiadne antibiotiká. Aj keď som o pneumokokovi a vakcíne čítala ešte predtým, ako Lucka ochorela, myslela som si, že nás sa to netýka, a chceli sme počkať, kým bude mať dva roky a bude stačiť jedna vakcína. Teraz viem, že sme urobili chybu, a už veľakrát sme ju oľutovali. Preto hneď, ako dovŕšil náš synček jeden rok, dali sme ho takisto zaočkovať Prevenarom. Teraz má jeden a pol roka a zatiaľ nebral žiadne antibiotiká. Prevenar odvtedy odporúčam všetkým svojim kamarátkam, čo majú malé deti, aby sa im nestalo to, čo nám. Zároveň by som sa chcela poďakovať aj celému oddeleniu ORL na Kramároch, predovšetkým pani doc. Jakubíkovej, ale aj ostatným lekárom a sestričkám za trpezlivosť, starostlivosť, ochotu a dobrý prístup.

Pani Eva z Bratislavy