…. Nič nie je horšie na svete, ako keď Vám dieťa plače v náručí a vy mu neviete pomôcť.  Cítite, že tá bolesť je neskutočná a chceli by ste ju preniesť na seba, ale nejde to. Chlácholíte ho, nosíte ho na rukách, bozkávate ho, spievate mu, no nič nepomáha. Dieťa miestami od únavy a bolesti zaspí a vy si myslíte, že to všetko skončilo. Naopak. O pár minút prichádzajú ešte strašnejšie muky a vy plačete so svojím dieťaťom. Ani len vo sne vás nenapadne, že vaše dieťa napadol „tichý zabijak“ – pneumokok .

Tri bezstarostné roky života

Môj syn Martin sa narodil ako „zimné dieťa“ a svoje tri roky života prežil bez akejkoľvek choroby. Lieky, injekcie a návštevy u lekárov nepoznal. Absolvovali sme len bežné detské prehliadky s povinnými očkovaním, ku ktorému samozrejme nechýbalo očkovanie proti pneumokokovej infekcii PREVENAR 7.  Patrím k mamám, ktoré svoje prvorodené dieťa porodili skoro pred štyridsiatkou a tak som sa riadila vždy radami svojej mamy. Syn nepozná reštauračnú stravu, otužuje sa, nenavštevuje obchodné  centrá ani  detské kútiky, chodíme niekoľkokrát ročne k moru. Absolvujeme  prechádzky aj v nepríjemnom počasí , dokonca  pri mínusových teplotách a donedávna sa zdalo, že všetko je v poriadku. Aj priatelia sa čudovali, že to dieťa nie je nikdy choré. Martinko  dovŕšil tri roky a tak začal chodiť do škôlky. Rozhodla som sa, že si prispôsobím svoj pracovný čas tak, aby bol v škôlke len v doobedňajších hodinách a po obede sa budeme venovať našim vlastným aktivitám . Myslela som si, že keď v škôlke nebude spávať, určite  „neochorie“.  Návšteva škôlky  sa počas jari a leta ukázala na „výbornú“. Syn bol zdravý a ja som si myslela, že mám „to najzdravšie dieťa široko ďaleko“. Prišiel november a december a objavili sa prvé soplíky. Prešlo to všetko bez problémov a bez iných ochorení, kašlania, či teplôt, tak sme si mysleli, že sme to zvládli. Nasledoval január a február  a soplíky  pretrvávali  naďalej. Moji známi ma utešovali, že to všetko sú iba „škôlkárske soplíky“ a každé dieťa, ktoré nastúpi do škôlky, tým predsa musí prejsť. Keď som prišla po svojho syna do škôlky a deti sa vracali z prechádzky a ja som videla všetky „tie zasoplíkované malé stvorenia“, nejako som sa upokojila a povedala som si, že asi to tak má byť. Mýlila som sa. Vo februári sa mi totiž  zrútil celý svet.

Tichý zabijak detských dušičiek – pneumokok

A tak nás neobišla prvá choroba. Teplota 38,5 st., soplíky a nočné kašlanie. Trvalo to tri dni. Soplíky sme odsávali a riadili sme radami našej pani doktorky. Na štvrtý a piaty deň choroba zmizla.  Aj kontrolná návšteva u pediatra dopadla dobre.  O dva dni večer syn začal z ničoho nič plakať a chytať si hlavičku . Nastúpili nočné teploty 39 st.  Na druhý deň sme navštívili našu pani doktorku, ktorá urobila CRP vyšetrenie, ktoré bolo negatívne,  skontrolovala dýchanie, ústnu dutinu a pri dotyku uší  syn vôbec nereagoval.  Napísala  nám antibiotikum  „SUPRAX“, pre prípad, že by sa objavil  zápal stredného ucha.

Antibiotikum sme nasadili v domácej liečbe, ale prišiel večer , na ktorý nikdy v živote nezabudnem. Cez deň „detský nurofen“ robil zázraky a teploty boli len zvýšené. S večerom  však nastúpila  aj veľká bolesť, vysoká teplota, triaška, bolesť ucha , plač a krik… Syna sme nosili s manželom celú noc na rukách a striedali sme lieky na tlmenie teploty a bolesti, ktoré pomáhali tak na dvadsať minút. Modlila som  , aby už bolo ráno. Mala som ten najbezmocnejší pocit na svete, kedy som nevedela pomôcť svojmu vlastnému dieťaťu a vedela som aj ako laik , že to je už veľmi vážne ! Syn bol miestami veľmi zúrivý, stále plakal a držal si hlavu v záhlaví. O tretej ráno sme pozerali rozprávky a pri plači na mňa kričal: „mami ja ťa nechcem, choď preč !“ Ráno sme utekali k našej  pediatričke , skontrolovala CRP a výsledok boj jednoznačný – okamžite do nemocnice ! V nemocnici na Kramároch urobili kontrolné vyšetrenia a skončili sme na ORL oddelení, kde pani doktorka skonštatovala „obojstranný zápal stredného ucha“.  Lieky, ktoré sme dostali od našej pediatričky boli síce na zápal stredného ucha ako stvorené, no nie však na „PNEUMOKOKA“ o ktorom sme zatiaľ ani len netušili.  Ten z Martinkovho tela nemienil odísť v žiadnom prípade.

Huráá do nemocnice

Keď ma po ďalšej prebdenej noci prijali na hospitalizáciu do nemocnice na ORL na Kramároch, bola som asi tá najšťastnejšia matka na svete. Synovi hneď nasadili infúzne lieky proti bolesti a on po štyroch dňoch vyčerpaný a zničený sladko zaspal. Sedela som pri ňom na posteli a v duchu som sa pýtala, kde som spravila chybu a prečo práve JA! Doma som si naštudovala niečo na internete ohľadom „pneumokokových infekcií“ a tak som začala myslieť na to najhoršie. Na druhej strane som si povedala, že je zaočkovaný povinným očkovaním PREVENAR 7, tak to predsa nemôže byť pravda.

Opäť som sa mýlila a moje tvrdenie sa potvrdilo. Syn podstúpil narezanie bubienka a odsatie medziušnej  tekutiny, ktorú tvoril hnis a granulácie až tri krát počas pobytu v nemocnici a do ušiek mu nasadili ventilačné trubičky . Po výteroch bol výsledok pozitívny – bol to pneumokok. Napadol ho však kmeň, ktorý nebol zahrnutý v povinnom očkovaní PREVENAROM 7. A to bol pre mňa absolútny šok. Celé noci som v nemocnici premýšľala, ako je to vlastné možné.

Na ďalší deň sme náhodou stretli v nemocnici Martinkovho spolužiaka zo škôlky. A problém bol vyriešený. Kubko bol tiež prijatý na oddelení s tou istou diagnózou a s tým istým kmeňom pneumokoka o niekoľko dní skôr ako my. Pán doktor nám vysvetlil, že tento kmeň napadol naše deti, pretože neboli očkované  ďalšou vakcínou na trhu –  PREVENAROM 13.  A tu niekde sa asi stala chyba. Myslela som si, že očkovanie proti „pneumokokovej infekcii“ sa robí raz v živote a tú sme so synom absolvovali. Chýbalo nám teda očkovanie PREVENAROM 13, na ktoré ma ale nikto neupozornil.

Všetko zlé je na niečo dobré

V nemocnici sme podstúpili  antibiotickú liečbu  a lokálne ošetrenia uší a nosa, ktoré pre môjho syna znamenali absolútnu traumu a zvládal ich na začiatku veľmi zle. Akonáhle však prešla bolesť a zázrakom si zvykol na nemocničné prostredie, dokázal krásne sedieť aj pri tečení infúzie do žily.  Opäť je  to veselý a zdravý chlapček. Ošetrujúci lekár ma informoval o nutnosti zaočkovania môjho syna vakcínou PREVENAR 13. Martinko má v ušiach ventilačné trubičky, ktoré mu možno rok, dva zabránia v tom, aby sa vyšantil v mori alebo bazéne, ale v každom prípade viem, že je to iba malá kvapka v mori voči tomu, čo tento „tichý zabijak pneumokok“ mohol spôsobiť môjmu jedinému synovi . Príde totiž v tichosti a v sekunde vám môže vziať život vášho dieťaťa. A potom už váš život viac nestojí za nič.

Poďakovanie bielym anjelom

Napriek nepríjemnej životnej skúsenosti nikdy nezabudnem na personál oddelenia ORL detskej fakultnej nemocnice na Kramároch, ktorí mi svojou profesionalitou, odbornosťou, trpezlivosťou a ľudskosťou  dokázali vysvetliť vážnosť  situácie, nutnosť operačných zákrokov v narkóze,  ale hlavne to , že moje dieťa „zachránia“.  A zachránili ho .  Aj keď je môj príbeh od mnohých  iných oveľa miernejší a nie až tak závažný, viem, že vďaka lekárom a sestrám sa moje dieťa opäť smeje a je šťastné a zdravé.

Ďakujem zo srdca.

Darina BUKOVÁ  z Bratislavy